Ďalšie nakrúcanie osvetového videa o inváznych rastlinách sme venovali pajaseňu žliazkatému.

Riaditeľ DAPHNE Ján Šeffer pred kamerou šúcha listy pajaseňa - ihneď zvraští čelo - chcel ukázať, že vydávajú nepríjemný zápach. Podarilo sa. zaujímavé je, že má pri tom na rukách mikroténové rukavice. pajaseň totiž....

Odkiaľ k nám pajaseň prišiel

Pôvodne pochádza z Číny, kde bol vysádzaný ako okrasný strom už v 18. storočí. Jeho vedecký názov Ailanthus altissima znamená „najvyšší strom, dotýkajúci sa neba“. V Číne sa používal ako hostiteľská rastlina pre priadku Samia cynthia, ktorá produkovala tzv. fagara hodváb (eri silk).

Prečo je invázny

Rastie veľmi rýchlo – až 2 metre ročne – a dobre znáša sucho, znečistenie aj mestské prostredie.

Obsahuje alelopatické látky ako ailantón, ktoré potláčajú rast iných rastlín, pôvodná biodiverzita mizne. Je schopný šíriť sa výmladkami až do vzdialenosti 20 metrov od materského kmeňa. Vo viacerých krajinách sa považuje za jednu z najagresívnejších inváznych drevín.

V čase nakrúcania v septembri práve dozrievali plody samičích stromov. Znamená to tisíce krídelnatých nažiek, ktoré vietor roznáša na kilometre. Jediný strom tak môže za pár rokov obsadiť celé okolie.

Ako sa ho zbaviť

Ak ho vyrúbete, vráti sa v ešte väčšej sile. na jeho odstránenie treba ísť sofistikovanejšie. Pre detailnejšie informácie si pozrite návod od Štátnej ochrany prírody SR. Inštruktážne videá o metódach odstraňovania inváznych rastlín chystáme aj v ďalšej fáze nášho projektu.

Pôsobivé jasnožlté kvety zlatobyle kanadskej a obrovskej sa pekne vynímajú v kytici, ide však o invázne druhy. Začali sme nakrúcať osvetové videá o inváznych druhoch a prvé nakrúcanie sme zamerali práve na zlatobyľ.

Vybrali sme lokalitu, kde sa stretávajú plochy zamokrených lúk s mnohými pôvodnými, aj vzácnymi druhmi rastlín a plochy so žltou „inváziou" zlatobyle, ktorá pôvodné druhy vytláča.

Pár pôvodných druhov rastlín sme našli aj hneď v susedstve chráneného územia, napríklad pichliač sivý, typický druh zamokrených lúk. V konkurencii zlatobyle však nemali šancu. Navyše, zlatobyľ má tendenciu šíriť sa do chráneného územia s mnohými skutočne jedinečnými druhmi, ako je napríklad vzácny horec pľúcny.

Priamo v chránenom území sme našli na bordovo kvitnúci krvavec lekársky - na ktorý sa tlačila zlatobyľ. Ten je živnou rastlinou pre vzácne motýle modráčiky krvavcové. Invázna zlatobyľ môže spôsobiť reťazovú reakciu zmien, ktoré majú negatívny vplyv nielen na pôvodné druhy rastlín, ale napríklad aj na bezstavovce na ne naviazané.

Ako sa k nám zlatobyľ dostala?

Oba druhy pochádzajú zo Severnej Ameriky, kde sú prirodzenou súčasťou ekosystémov. Do Európy boli privezené v 18. a 19. storočí ako okrasné a medonosné rastliny do záhrad, neskôr sa začali šíriť do voľnej prírody.

Z ekologického hľadiska je Solidago vysoko kompetitívny, adaptabilný a agresívny druh, ktorý v prostredí bez prirodzených nepriateľov rýchlo získava dominanciu.

Prečo sú invázne?

Rýchlo sa šíria – produkujú obrovské množstvo semien (tisíce na jednu rastlinu), navyše sa množia aj plazivými podzemkami. Prevažuje šírenie semenami, ktoré sú ľahké a pomocou páperia na nažkách sú roznášané na veľké vzdialenosti. Semená dokážu dozrieť aj na odtrhnutej rastline, ak je na mieste ponechaná a nedošlo k jej likvidácii.

Majú vysokú ekologickú plasticitu – dokážu sa prispôsobiť suchým aj vlhkým stanovištiam, narušeným pôdam aj sukcesne pokročilým lokalitám.

Vytláčajú pôvodné druhy – vytvárajú husté porasty (monokultúry), kde iné rastliny nemajú šancu prežiť.

Menia pôdne podmienky – ovplyvňujú mikroklímu a mikroflóru v pôde, čím znižujú pestrosť druhov.

Nedajú sa ľahko vyhubiť – rýchlo znovu vyrastú aj po pokosení.

Kde zlatobyľ rastie?

Oba druhy na opustených miestach s narušenou vegetáciou, ktoré v súčasnosti nie sú využívané, napr. rumoviská, zarastajúce pasienky, okolia polí. Tiež ich nájdeme v okolí vodných tokov, ciest, železníc, na nelegálnych skládkach, ale aj v redších lesoch na juhu Slovenska. Vyskytujú sa viac-menej už na celom území Slovenska.

Postupne v priebehu rokov sa rozrastú a vytvoria rozsiahle plochy, ktoré sa práve v tomto období zmenia na „žlté polia“. V prípade ich masového rozšírenia významne menia charakter biotopov, ohrozujú pôvodné druhy rastlín a vytvárajú homogénne monocenózy.

Invázne a expanzívne sa šíriace druhy rastlín sú špecifické tým, že rastú na plochách, kde nie je zabezpečované udržiavanie pozemkov kosením alebo pastvou.

Med aj alergie

Zlatobyľ je bohatý zdroj peľu a nektáru pre opeľovače, najmä na konci sezóny (august – október), keď iných kvitnúcich druhov výrazne ubúda. Avšak pre alergikov predstavuje problém, keďže ide o silný alergén.

Ako sa zlatobyle zbaviť?

Eradikácia zlatobyle je náročná, pretože sa veľmi rýchlo šíri semenami aj podzemkami. Úspešná kontrola si vyžaduje dlhodobý a systematický manažment:

1. Kosenie - najpoužívanejšia metóda. Kosiť 2–3× ročne – najmä pred kvitnutím (jún–júl) a opäť v auguste až začiatkom septembra. Prvé kosenie oslabí koreňový systém, ďalšie zabráni dozretiu semien. Nevyhnutné je odstrániť pokosenú biomasu. Ak ostane na mieste, živiny sa vracajú späť do pôdy a podporujú opätovný rast zlatobyle.

2. Vytrhávanie - vhodné pre malé plochy alebo skoré štádiá invázie. Treba vytiahnuť celý koreň – ak sa len odtrhne stonka, rastlina rýchlo zregeneruje. Najefektívnejšie je vytrhávanie po daždi, keď je pôda mäkká.

3. Mechanická orba / podrezávanie - použiteľné na poľnohospodársky využívaných plochách. Musí sa kombinovať s výsevom konkurenčných druhov, inak sa zlatobyľ rýchlo vráti. Táto metóda je nevhodná v prírodných oblastiach alebo na vlhkých lokalitách, kde môže narušiť biotopy.

4. Výsev konkurenčných rastlín - napríklad kostrava červená, ďatelina lúčna, mätonoh – ide o rezistentné a rýchlo rastúce druhy, ktoré znášajú aj menej priaznivé podmienky. Cieľom je vytvoriť trvalý vegetačný kryt, ktorý zlatobyľ potlačí a dlhodobo vytlačí z priestoru.

5. Pastva - spásanie ovcami, kozami alebo hovädzím dobytkom – najmä mladých výhonkov zlatobyle. Ide o dlhodobý a ekologický manažment, ktorý je účinný najmä na väčších plochách.

6. Chemické postreky (len výnimočne) - používajú sa len v prípadoch, keď nie sú iné možnosti, a vždy s veľkou opatrnosťou. Nevhodné v prírodných oblastiach a chránených územiach, kde môžu poškodiť aj pôvodnú vegetáciu. Ak sa použijú, musia byť v súlade so schválenou registráciou a pod odborným dohľadom.